"Enem pro nás a pro naše deti"

Za horami a dolinami, za siedmimi potôčikmi a dvanástimi mesiačikmi, v západnom kúte Slovenska leží malebný región, Záhorie. Príhodný názov, čo? Existuje v ňom veľa ľudí, dobrých aj tých horších. Existuje v ňom veľa kultúr a veľa jazykov. Možno až priveľa, lebo sa sem tam stane, že sused susedovi nerozumie. Ľudia tu sú celkovo odlišný, ale zároveň tak nejako rovnaký.


Typickým znakom Záhoráka je jednoznačne reč. Tak ako východniara spoznáte len čo otvorí „hubu“, tak poznáte aj Záhoráka. Ja hovorím, že našou rečou, teda skôr nárečím, by bol Ľudovít Štúr potešený. Jeho známe „píš, ako počuješ“ by k nám Záhorákom sedelo. K opisu a popisu záhoráckeho nárečia by vyšlo na celú knihu, tak poviem len toľko, že je to zmes slovenčiny s češtinou a dedina od dediny sa do toho pridáva typické „uákanie“ pre Malacky alebo „dzákanie“ pre Gbely. Na Záhorí sa jednoducho „vyprávjá“, žiadne rozprávanie alebo české vyprávění či mluvení. Je ťažké od toho upustiť aj v škole, kde by sa malo hovoriť spisovnou slovenčinou. Záhorákovi to jednoducho nejde a tvrdosť jeho reči je v tej slovenskej počuť a cítiť. Prirátajte si k tomu ešte typické slová, ktoré má každý región sebe vlastné a ktorým rozumejú len „domorodci“. Osobne mám najradšej slovo „oné“, lebo je veľmi univerzálne. Keď sa s niekým rozprávate a trebárs vás práve nenapadá slovo, ktoré by ste chceli použiť, stačí povedať „oné“ a všetci vedia, čo chcete povedať. Stačí povedať „šak oné, šak víš,“ a je to, všetci pochopili, čo myslíte. Je to fakt zvláštne, ale je to tak. Univerzálnosť tohto slova je k nezaplateniu.

Aby ste si vedeli predstaviť ako toto nárečie vyzerá, prikladám niekoľko typických slov:
           
Čut – počuť
            Bachratý – tlstý
            Rožnút – rozsvietiť
            Dohoví – ktovie
            Huckat – navádzať
            Labzovat – túlať sa
            Ňúrat – hľadat

Takýchto slov nájdete veľa a dokonca som niekde videla aj záhorácky slovník, tak skúste pohľadať a pozrieť, čo všetko sa v jazyku záhorskom vyskytuje.


Okrem toho je tu veľa rôznych kultúr, ľudových krojov aj pamiatok a ak by ste sa rozhodli Záhorie navštíviť, nepochybujem, že si to tu užijete. Každý kút vám ponúkne niečo iné. Obliekanie do kroja som zažila sama, nasilu. Keď som pracovala v TIK-u, tak fotografovi vypadla baba, čo mala fotiť kroj a keďže narýchlo nevedeli zohnať nikoho krpatého, komu by kroj sadol, schytala som to ja. Fotky sem ale dávať nebudem, stačí, že si ich založila niekam moja mama.

Čím by som vás mohla ešte nalákať na návštevu regiónu? Azda už len jedlom a vínom, keď nebudem rátať ľudí. Nájdete tu niekoľko vinárskych oblastí a viníc. A typický skalický Trdelník, ktorý je ten najlepší na svete a keď ho raz ochutnáte, iný už chcieť nebudete. Verte mi, že ten pražský sa ani nedá označiť ako Trdelník. A cpať doň zmrzlinu? Prepáčte, pre mňa je to rúhanie a na toho, kto to vymyslel by som poslala exorcistu. Nechápte ma zle, verím, že je to super inovatívny nápad a veľa ľuďom to aj chutí, určite je to lepšie ako suché kornúty, ktoré mne osobne moc nechutia, ale aj tak. Každopádne, už len kvôli tomu Trdelníku sa oplatí si sem zájsť. Nájdete ho v krásnom mestečku Skalica na skok od Čiech.
Každý z vás si vie predstaviť ako taký Trdelník vyzerá. Ten pravý skalický sa pečie v tradičnej peci v tzv. čiernej kuchyni na drevenej palici, ktorá sa volá trdlo a od toho je názov Trdelník. Ak ste však alergický na orechy radšej sa mu vyhnite, keďže práve orechy tvoria „obal“ tejto pochúťky.
Bohužiaľ, vždy než by som stihla niečo vyfotiť, na tanieri nezostal ani kúsok. A keďže som dlho nemala čas urobiť fotky, aké by som si k článku predstavovala, hodím vám sem aspoň ofiko video regiónu. Je vážne skvele spracované a tvorcovia si s ním pohrali. Dúfam teda, že tak získate predstavu ako to tu vyzerá.




A teraz ľudia. S ľuďmi je to tak. Všade sa nájdu takí aj takí aj makoví aj cukroví. Jednoducho si nevyberiete. Záhoráci sú jednoducho veľmi svojský. Možno je to tou hranicou hôr, ktorá ich oddeľuje od zbytku civilizácie. Možno  časmi, kedy stratili hlavné mesto Slovenska, ktorým sa len na tri dni stala práve Skalica a ktoré sa presunulo napokon do Bratislavy. Sú to jednoducho hrdý ľudia, ktorý mali vidinu niečoho veľkého, čo im bolo zobrané. Nech to bolo ako chce, ľudia sú tu skutočne všelijaký. Nie vždy je možné u nich odhadnúť či sú milí alebo to len predstierajú, aby sa vás zbavili. Od kosti sú to ale dobráci s veľkým srdcom. Priateľský a pohostinný. Vedia byť ale aj pekne závistliví a občas sú ako babky na rýnku, ktoré o vás vedia aj to, čo sami neviete, skôr než by ste si mysleli.
Určite si tu potrpia na dobré víno a pálenku. Dobrým jedlom tiež nepohrdnú. A dobrou zábavou či spoločnosťou už vôbec nie.
O tom navyše svedčí aj množstvo festivalov a rôznych akcií, ktoré sa tu konajú. A samozrejme na všetkých je kopec jedla a pitia, alkoholu nevynímaje. Pre predstavu môžem spomenúť trebárs Dni zelá, Trdlofest, Skalické dni, Tereziánske dni, fašangové oslavy a tak ďalej a tak ďalej. Mohla by som ich tu vypisovať niekoľko hodín, v každej dedine, obci a meste sa niečo nájde. Skúste sa „poňúrať“ v kalendári akcií v regióne a navštívte ich zopár. Každý si vyberie a kvôli jedlu sa to ozaj vyplatí. No fakt, neklamem.
Nájdete tu aj kopec veľkých osobností, známych aj menej známych, ale o tom inokedy.


O Záhorí by sa dalo písať do nekonečna. Mohla by som písať o pamiatkach, o tom, čo navštíviť a čo radšej vynechať. Ani ja som ale neprešla celý región a poznám z neho len malý kúsok a písať o niečom, čo nepoznám a kde som nikdy nebola, by nemalo nijaký zmysel. 

Uvidíme, či sa mi podarí napísať ešte nejaký článok o tejto oblasti, keďže už tu tak často nebývam. No stále to tu mám rada a je miesto, kde som vyrástla, je to môj domov.

Komentáře